Preskočiť na obsah 
Vážení rodičia a milé deti,
práve rozmýšľam nad tým, ako dopadol turnaj v Brne. Dal som šancu všetkým deťom rovnako, aj napriek tomu, že tento AAA turnaj výberov bol pre niektorých až príliš náročný.
Ak sa môžem vyjadriť, niektorí z vás sa urazia, iní sa zamyslia a ďalší sa posunú. Bohužiaľ, nevidel som niektoré deti hrať zápasy, no aj tak som ich vzal na turnaj. Nerád to robím, lebo neviem, ako sú na tom fyzicky, psychicky a korčuliarsky.
Možno použijem silné slová, ale niektorí ani nerozumeli, čo im hovorím. Ak ste si všimli, v 1. deň som deťom kreslil veci, taktiky, no vôbec netušili, o čom rozprávam. Nedokázali sa ani sústrediť, čo sa odzrkadlilo na 1. zápase, keď sme nastúpili proti Klagenfurtu (AT). Súper začal korčuľovať a my sme boli úplne mimo. Vôbec sme nezachytili súpera, nevedeli sme pristupovať k hráčom, robili sme veľa chýb. Deti absolútne nevnímali, čo im hovorím, a keďže ja ako tréner prežívam každý jeden zápas veľmi emočne, bol som sklamaný, že sme tam vôbec boli. Pri stave 6:4 som si myslel, že sa chytíme, ale bohužiaľ, nemali sme na to.
Na niektorých deťoch bolo vidieť, že je to nad ich sily a možnosti.
V 2. zápase sme hrali proti Sokol Pezinok. Bolo vidieť zlepšenie u niektorých hráčov až o 100 % – začali si veriť, vnímať a rozmýšľať nad tým, čo od nich chcem. Snažili sa držať určitý tvar, priestor a niečo vytvoriť. Nebolo toho veľa, ale 12 minút bol stav 0:0. Potom sme po prvom a druhom góle stratili koncentráciu, rozpadli sa a dostali sme 10:0.
Deti nevedia dostatočne vnímať, sústrediť sa a udržať pozornosť.
V 3. zápase sme nastúpili proti Kométe Brno, kde si deti mohli vyskúšať, ako sa hrá proti výberu. Myslel som si, že dostaneme debakel, no opäť sme 12 minút hrali vyrovnanú partiu, kde každý jeden hráč plnil pokyny a pracoval naplno. Dostali sme prvý gól a za 8 minút bolo 6:0 – bolo po zápase. V 2. tretine sme inkasovali dva rýchle góly a po prestávke, keď mal brankár problém s helmou a ja som chlapcov povzbudzoval, sa zomkli a 15 minút nedostali ani jeden gól. Mali sme dokonca aj brejky. To znamená, že deti vnímali, čo od nich chcem, ale nedokázali to preniesť na ľad. Bolo vidno, že veľmi chceli a mrzelo ich, že výsledok je taký, aký je. Bojovali a učili sa.
Ako by som zhodnotil tento deň – posunuli sme sa ďalej. Každý voľný čas som využil na to, aby som deťom kreslil a vysvetľoval systém hry. Myslím, že deti za víkend dostali veľa informácií, ktoré ich posunú ďalej.
Na ďalší deň sme hrali s Maďarskom, kde sme už boli vyrovnaným súperom a bolo vidieť, že deti chcú. Osobné zlyhania niektorých hráčov nás však stáli boj aspoň o 5. miesto. Mali sme na to, ale bolo jasne vidieť, že sa posúvame.
Musím deti pochváliť. Niektorí už hrali menej, za čo sa ospravedlňujem, ale chcel som dať tímu pocítiť chuť víťazstva. Žiaľ, nepodarilo sa. Mrzelo ma to ako trénera, že som im nedoprial zažiť pocit výhry.
Boj o posledné miesto sme hrali s Duklou Trenčín. Bol som veľmi prekvapený, že takéto mesto hrá o posledné miesto. Budem citovať trénera Dukly: „Ale to sme dopadli – dva slovenské tímy sa bijú o posledné miesto.“
Boli sme lepším tímom, no Dukla mala troch rozdielových hráčov, ktorí rozhodli zápas. Hrali sme vyrovnanú partiu do posledných minút a veril som, že vyhráme. Mali sme veľa nevyužitých brejkov, ktoré keby sme premenili, vyhráme rozdielom triedy. Zápas sme prehrali. Stiahol som to na dve päťky a jeden rodič mi vyčítal – čo z toho? Lenže nie všetci rodičia vidia tú prácu a posun, ktorý deti cez víkend urobili. Nechcel som skončiť posledný, pretože na takýto turnaj vás potom už viac nezavolajú. A dostať sa na taký turnaj je ťažké.
Bez urážky – každý mohol vidieť, na čo vaše deti majú. Je pred nami ešte veľa práce a verím, že to spolu zvládneme.
Ďakujem.
