Chcel by som vám pogratulovať hráčom Slovana Bratislava k postupu a peknému výsledku. Bol som sa pozrieť na oba zápasy v Liptovskom Mikuláši – bol to boj do posledných minút. Hoci som chcel, aby Mikuláš aspoň jeden zápas vyhral, šťastie im chýbalo.
Ak môžem, v klube Slovana mám chlapcov, ktorí prešli mojimi rukami, taktiež školou Slovakia Lions.
Pamätám si, keď ešte ako malý prišiel do kabíny Jaro a ja s pánom trénerom Antonom Bosákom sme sa na seba pozreli a položili si otázku: „Čo ty tu chceš?“
Prišiel s výstrojom a povedal, že chce chytať. Odvtedy prešlo strašne veľa rokov a tvrdou prácou a drinou si sa vypracoval na jedného z najlepších brankárov na Slovensku – najmä v dobe, keď máme veľa zahraničných brankárov a málo slovenských.
Je mi cťou, že som mohol byť pri tvojich prvých krokoch a dnes vidieť, ako sa ti darí. Skromnosť, úcta a pokora z teba sršia stále, rovnako ako keď si bol malý. A k tomu pracovitosť a prístup profesionála.
Ďalším hráčom je Radovan Bondra, ktorého som mal v Trebišove. Je to chlapec, ktorý od prvých krokov na ľade až po ôsmy ročník, keď odišiel do Košíc, vedel, za čím ide. Veľakrát sme mali spolu nevypovedané slová – bol si a stále si „zabijakom“ na modrej, ktorý čakal na svoju príležitosť získať puk a dať gól. A to ti zostalo dodnes.
Ako ďalší hráč je Samo Solenský – chlapec, ktorý bol vždy vodcovský typ. Snažil sa všade, kam prišiel, byť lídrom, správnym kapitánom, rozhodovať zápasy, dávať góly a tvoriť hru. Pamätám si útok Solenský, Verbický, Regenda – boli ste nezlomní a išli ste si za svojím víťazstvom.
Posledný z tejto štvorice je Vojta Zeleňák, ktorý vždy vyčnieval svojou postavou a silou na ľade. Ako mi to pripomenul v stredu tréner: „Ja tu nie som na góly, ja som tu na hru.“ Tým bol výnimočný – vedel dať aj prijať, ale vedel aj ubrániť. A to je v dnešnej dobe jeho veľká devíza.
Som rád, že som sa s týmito chlapcami po rokoch stretol a stále si máme čo povedať. Ďakujem, že som vás mohol stretnúť a prehodiť pár slov.
